Súperím s temnou silou.

"Nie všetky vojny sú viditeľné. Niektoré prebiehajú potichu – vo vnútri."

Ťažko sa mi o tom píše. Ani neviem, kde začať.
Nazvať to "pocity" či "emócie" nestačí.
Je to ako... sila, ktorá na mňa vplýva celý život.

Ako jazda na húsenkovej dráhe – bez ovládača, ktorý by ju vedel zastaviť.
Preklikávam nálady, prepínam stavy, a neviem, kde je ten prepínač.
Má to každý? Alebo som niečo spravil? Komu? Prečo?

Sú to cykly. Prechody. Úlohy, ktoré sa opakujú, kým ich nesplním.
Kým sa nepoučím.
Kým nezačujem, čo mám konečne počuť.

Od mala som cítil, že komunikujem s niečím.
Nič nadprirodzené, nič z filmov.
Ale niečo tam bolo – stále.
A vždy som vedel, že tu mám niečo spraviť.
Že nie som tu len tak.

Lenže… čo?
V čom som vyvolený, keď sa cítim úplne stratený?

Ako dieťa som bol chorý, neposedný, vymýšľal som.
Bol som na nesprávnych miestach v nesprávny čas.
A zároveň – všetko, čo som pokazil, som vedel opraviť.
Ako by moje telo malo dve polarity – plus a mínus.

Zažil som množstvo úrazov hlavy.
Otrasy mozgu, pády, zranenia... nič smrteľné, ale dosť na to, aby mozog kričal.
Moje nálady? Ako ročné obdobia.
Opakujú sa.

🌀 Mesiac únava.
🌀 Mesiac motivácia.
🌀 Mesiac choroba.
🌀 Mesiac regenerácie.
🌀 Mesiac, keď sa opäť púšťam do práce.
🌀 A potom zrazu prázdno. Nechuť. Existenciálna únava.

Potom zasa myslím. Píšem. Hľadám zmysel.
Dúfam, že raz príde zázrak.
Že ma niečo úplne pohltí, nadchne, a ja to už nikdy neopustím.
Chcem byť úspešný. Chcem vedieť, prečo tu som.
Chcem nájsť to, čo ma napĺňa.

Niekedy to aj nájdem.
Ale potom prídu úrazy, choroby... alebo to jednoducho prestane dávať zmysel.
A ja opäť hľadám.
Modlím sa. Rozprávam sa s čímkoľvek, čo by mi mohlo porozumieť.
Hľadám vzor, ale nemám ho.
Nikdy som ho nemal.

Pozerám na ľudí, zaujímajú ma, vnímam ich...
Ale akoby som nikdy nevedel byť tým, kým by som chcel byť.
Nie preto, že nechcem. Ale preto, že to neviem docieliť.
Ale stále skúšam.

Bol som v rôznych skupinách.
Vedeli ma mať radi, zapadol som.
Ale nikdy som sa nevidel v ich očiach.

Nevadí mi byť iný.
Vadí mi, že som nevedel, kam patrím.

A predsa...
Som veľakrát pocítil, že mám dar.
Že viem ľudí nasmerovať.
Že stretávam tých, ktorí ma potrebujú – a nie náhodou.
Vidím ich cesty. Ich možné pády.
A viem im niečo povedať, čo im otvorí oči.

Nie múdrosti.
Len slová, ktoré duša potrebuje počuť.

Život je o rozhodnutiach.
A za každé nesiem zodpovednosť.

A hoci som bol často ten smiešny, ten s bláznivými nápadmi, ten "odpadlík"...
Vždy som videl viac, ako som vedel vysvetliť.

Aj za hranicami – znova som stretol ľudí, ktorým som mohol pomôcť.
Tam som už prosil vesmír so slzami:
"Ak je toto moja cesta, nech pokračuje.
Ak nie, nech sa skončí."

Chcem sa vzchopiť.
Dať dokopy svoje zdravie.
Nájsť rovnováhu, progres.
A stať sa tým, kým chcem byť.

Chcem pomáhať. Ľuďom, deťom, svojej rodine.
Dopriať im to, čo nikdy nemali.
Aj keď… vlastne mali všetko, čo sa naozaj počíta –
mali rodinu, ktorú dnes považujem za ukážkovú.

Chcem byť nezávislý.
Chcem prísť na to, prečo som tu.
Chcem sa spojiť s duchovným svetom.
Chcem sa stať tou najlepšou verziou seba samého.
A viem, že môžem.