Príbeh o vlkovi

Les bol tichý.
Len listy sa jemne hýbali vo vetre a z diaľky bolo počuť niečo ako... mrmot.

Z húštiny vyšiel vlk – sebavedomý, ješitný, s hlavou vztýčenou tak, akoby mu celý les patril.

Zrazu sa zastaví.
Uprostred cesty sedí zajac. Nehýbe sa. Len mlčí a pozerá pred seba.

"Zajac! Čo tu robíš?" zavrčí vlk,
očakávajúc okamžitú odpoveď.
Ticho.

"Pýtam sa ťa, čo tu robíš?!" zopakuje, tentokrát hlasnejšie.
Zajac nepohol ani fúzikom.

"Zajac!" zrúkne vlk. "Ako sa opovažuješ neodpovedať?!"
Rozohní sa, zdvihne labu a šľahne po ňom.

Ozve sa tupý zvuk.
Vlk si bolestne potrie labu a s výrazom urazeného kráľa odkríva ďalej, pajdajúci na jednu nohu.

Zrazu sa spoza kríkov ozve tlmený smiech.
Dvaja jelene sa gúľajú od smiechu:

"Haha! Pozri na neho, vlk sa zas háda s kameňom!"

Nie vždy je to, nad čím sa rozčuľujeme, naozaj také, ako to vidíme my.

Je to ako keď máme v hlave prebiehajúcu hádku s niekým – za niečo, čo ten človek ešte ani neurobil. A v konečnom dôsledku tým ubližujeme len sami sebe.
Veľakrát sa zaoberáme hlúposťami, ktoré v skutočnosti neexistujú, sú len v našej hlave.
Niekedy si tú istú myšlienku prehrávame dookola tak dlho, až sme z nej vyčerpaní – a pôsobíme, ako keby sa to už naozaj stalo.

Myšlienky tvoria našu realitu a budúcnosť.
Tak prečo s nimi zaobchádzať ako s nepriateľom?

Áno, viem, nie je to ľahké.
Myšlienky sa niekedy spustia ako lavína.
A my sme ako kopec, po ktorom sa valia žeravé úlomky vybuchnutej sopky.
Ťažké je nemyslieť.
A ešte ťažšie je sústrediť sa len na tie dobré, ktoré nám vyčaria úsmev na tvári.

Ale je tu dobrá správa:

Myšlienky nie sú naše.
My – ako ľudia – vieme podvedome zachytávať aj myšlienky ostatných.
Dokonca aj zvieracích.
Myšlienky k nám chodia ako odpovede na naše otázky, ako pripomienky toho, čo máme spraviť, alebo čo sme neurobili.
Potom si veci vyčítame – a máme vyčítavé myšlienky.
Myšlienky z práce, z rodiny, o deťoch, o kamarátstve, o láske, o nenávisti, o hneve, o chorobe...

Niektoré myšlienky nás skúšajú. Iné nám pomáhajú. Ďalšie nás zastavujú.

Je ich veľa. Naozaj veľa.
Ale my sa vieme naučiť ich vyberať.

Máme v sebe zabudovaný filter, ktorým ich môžeme triediť.
Denne nám prejde hlavou približne 100 000 myšlienok – áno, je to veľa.
Ale proti tomu netreba bojovať. Dá sa s tým splynúť.

Ako voda.
(Bruce Lee: "Buď ako voda, môj priateľ" – výborná knižka)

Dá sa to naučiť.
Dá sa to zakomponovať do života.

My vieme myšlienky len pozorovať, triediť ich a vyberať si.
Pre mňa to bol veľmi náročný boj – a úprimne, stále som na úplnom začiatku.
Ale môžem vám povedať – dá sa to.

A keď to dokáže jeden človek, dokáže to ktokoľvek.
Nemám žiadne nadprirodzené schopnosti. Len vedomú snahu.
O tomto sa budeme baviť v inom článku...

Na záver malý príbeh:

Otec obeduje so synom pri stole.
Jedia polievku. Na stole je nakrájaný čerstvý chlieb, z polievky sa parí a vôňa sa nesie celou kuchyňou.

Syn si pritiahne tanier, zoberie lyžicu – a vtom PLESK!
Otec mu dá poza hlavu.

Syn si chytí udraté miesto a pýta sa:
"A to za čo, otec?!"

Otec sa naňho pozrie spoza stola a hovorí:
"Už ťa vidím, ako tú polievku ješ bez chleba!"