laskou zdrteni

laskou zdrteny, nenavistou potlačeny, srdcom zovrený, dušousou skritou pred burkou, pred tým  tornadom poza tým  zapadom nad východom tak jak spomedzi okraja zbludeny stále dokola ako jedný kruh bez cesty von s dverami vedla seba s klučom no bez seba 

je to lepsie ked som sam, je to lepsie ked potlačam ten hnev a tak ho len  schovavam

 jak  tu burku pred slnkom, je to tak že snivam o nej no cestu si skryvam a oči zatvariam 

neviem kam sa skryt no srdce mi uz kriči, otvor oči už tak dlho v temnote tu trčím 

neviem co robit, radost z toho nemam no niekedy za blazna sa mam 

kde je ked ju potrebujem 

kde je ked skoncit s tym vsetkym chcem 

ked od zaciatku ta predstava ma ruca 

ako mam prestat mysliet ked bolest je silnejsia ako moja mysel pozor je to  pasca 

ako to vsetko nehat tak ked dusa mi obracia zrak 

ako ist dalej ked srdce kriči stoj ked ju vidim zuby zatnem a myslou vrčím

ked chcem zabudnut tak krik sa zhlbyn ozýva, hlas v hlave sa preryva a von sa prebíja 

ked mysel ukludnim tak nevolnost zjavi sa zapad slnka pominie nebo zhasne a tlak v krvi meni sa pocit sa stupmnuje emocia horom pari sa jak z komína